Kamaráti moji,
oooooooobrovskou silou vôle som sa donútil sledovať Partičku na Markíze. Občas som totiž zazrel nejaké fragmenty a obviňoval som sa, že len kritizujem a nepoznám to ako celok. Dospel som však k jedinému možnému záveru. Úplne triezvy a nezaťažený emóciami si myslím, že buď som ja ten postihnutý a osprostel som natoľko, že liečenie je už nemožné, som totálne štepený proti humoru a zvyšok akéhosi charakteru by ma mal jednoznačne doviesť k samovražde, čo je najčistejšie riešenie, alebo sa s touto krajinou a možno aj so svetom stalo niečo, čo môže vyriešiť naozaj len koniec sveta, tretia svetová vojna, armagedon, nazvime to ako chceme.
Ešte viac ma ničí poznanie, že tento „žáner“ opanoval aj české publikum (viď včerajšie týtý) a podľa toho ako poznám tamojšie osadenstvo, tam to môže byť už len ešte sprostejšie a navyše podstatne vulgárnejšie. Eben, Šíp & Co. nadobro odrovnaní, ostal iba tento suterén. Dobre, možno to hlasovanie označiť za víťazstvo sociálnych sietí, ale to že by nás malo upokojiť? Podľa mňa totiž neexistuje nikto a nič, čo by mohlo tento trend, túto apokalypsu zvrátiť. Naďalej sa môžem zarputilo tváriť, že to vôbec neexistuje a žiť si svoj život. Nuž ale – je to riešenie?
Viem, že Karel Šíp to vraj nemohol moderovať. Nuž a tak sme sa vrátili k milo uchichotanému dvojkonferansu z r. 1957, ktorý nemá absolútne nič spoločné s aspoň priermernou slovnou zásobou, pohotovosťou, inteligenciou či nebodaj vtipom. A samozrejme, ani s moderovaním samým. Veľmi pozorne som to sledoval celé a ak ma niečo zaujalo, tak to boli Tvoje dve-tri vety, Ringo, a zo záznamu príhovor T. Klusa, ktorého vôbec nepoznám a príjemne ma prekvapil. To však naozaj bolo VŠETKO! Čo s tým, do riti?!?!
Milan Markovič
